Zásady dobrého fungovania spoločenstva^[1]

• Ochota počúvať. „Buďme rýchli, keď treba počúvať a pomalí, keď máme hovoriť“ Jak 1,19. Duch Ježiša Krista, prítomného medzi nami, môže prehovoriť prostredníctvom hociktorého z prítomných, aj prostredníctvom tých „najmenších“. Svätý Benedikt napísal istému opátovi: „Pán vnukne často práve najmladšiemu, čo je najlepšie.“
• Postoj darovania. Ak prvoradým cieľom spoločenstva je Kristova prítomnosť, vtedy členovia spoločenstva sa neustále usilujú o to, aby ich motivoval postoj darovania, nie ich očakávania od druhých, pretože Kristus sa stáva prítomným vďaka láske. Pretože „človek iba tak môže plne nájsť seba, ak úprimne daruje seba samého“.
• „Láska je viac, ako moja pravda.“ Ak prvoradým cieľom spoločenstva je duchovná jednota, vtedy nesmiem za každú cenu presadzovať svoje nápady a názory. Nie „moja pravda“ je dôležitá, ale láska. To znamená, že členovia sú schopní – kvôli zachovaniu svornosti – sa vzdať svojich predstáv, svojej vôle, pretože „láska je viac ako moja pravda; jednota je viac ako moja múdrosť“.
• Tajomstvo kríža. Vzdávať sa svojej vôle kvôli druhým znamená stretnúť sa s tajomstvom kríža. Práve v ukrižovanom Kristovi nájdeme prameň sily a záruku plodnosti a rastu spoločenstva. Boh je dosť mocný, aby sa postaral o uskutočnenie správnej myšlienky, presadzovania, ktorej som sa vzdal, aby sa nenarušili vzťahy a svornosť. Možno mám pravdu, ale ešte nedozrel čas, ešte nie sú vytvorené podmienky… Ak je to Božia vôľa, on sa postará; ak to nebola jeho vôľa, nemám čo ľutovať. A ukrižovaný Ježiš prostredníctvom týchto malých „umieraní“ privedie spoločenstvo k novému životu.
• Spoločné hľadanie Božej vôle . Vo svetských tímoch, či skupinách každý chce presadzovať svoje predstavy. Cieľom kresťanského spoločenstva je spoločne hľadať a uskutočňovať Božiu vôľu. Ak sa stretnú ľudia s rôznymi názormi, ak každý trvá na svojom, najlepšie a najúčinnejšie riešenie je položiť si otázku: aké zámery sleduje v tejto situácii Boh? Cez rozlišovanie, vzájomné načúvanie, prípadne cez synodálny „rozhovor v Duchu Svätom“ prísť k vzájomnej zhode.
• Bratský štýl vedenia. V kresťanskom spoločenstve hlavnou osobou nie je vedúci, ale Ježiš Kristus – všetci členovia, vrátane vedúceho, sú si navzájom bratia. Keďže plodnosť spoločenstva závisí od vzájomnej lásky, najviac prispieva k spoločnému cieľu ten, kto má najviac lásky, a to nemusí byť vedúci. Z toho vyplývajú osobitné zásady pre vedenie spoločenstva. Úlohou toho, kto spoločenstvo vedie je sprevádzať, byť nablízku, mapovať potreby spoločenstva, jeho úroveň viery, Načúvať a moderovať. Hovoriť s členmi o Bohu, no viac Bohu o členoch. Viac o úlohách vodcu/animátora, vedúceho si môžete prečítať TU a TU

Príčinou napätí v spoločenstvách kresťanov

…býva práve posunutie dôrazu na činnosť, na vecné ciele, čo spôsobuje, že sa stráca z očí hlavný, duchovný cieľ.

Vznik pravého kresťanského spoločenstva je aj otázkou postupného dozrievania. Spoločenstvo, ktoré je spočiatku poznačené ľudskými slabosťami, postupom času môže dospieť k hlbšiemu pochopeniu Evanjelia a premeniť sa na spoločenstvo, aké chce Ježiš.

V kresťanskom spoločenstve sa vytvárajú vzťahy na základe viery a nie na základe ľudských ideálov.

Viac o tom, ako riešiť problémy v spoločenstve si môžete prečítať TU

---

[1] Inšpirované: Mgr. Ladislav Lencz, Náčrt teológie a spirituality malého spoločenstva, 2002