Celý Kristov život sa rozvíjal v Duchu Svätom. Sv. Bazil tvrdí, že Duch mu bol „neoddeliteľným spoločníkom vo všetkom” (De Spiritu Sancto, 16) a ponúka nám túto úchvatnú syntézu Kristovho života: „Príchod Krista: Duch Svätý predchádza; Vtelenie: Duch Svätý je prítomný; obdivuhodné činy, milosti a uzdravenia: prostredníctvom Ducha Svätého; vyháňanie zlých duchov, spútanie diabla: prostredníctvom Ducha Svätého; odpustenie hriechov, spojenie s Bohom: prostredníctvom Ducha Svätého; vzkriesenie mŕtvych: mocou Ducha Svätého”(tamže, 19).

Po úvahách o Ježišovom krste a o jeho poslaní splnenom v moci Ducha, chceme sa teraz zamyslieť nad zjavením Ducha v Ježišovej najvyššej „hodine“, v hodine jeho smrti a zmŕtvychvstania.

Prítomnosť Ducha Svätého vo chvíli Ježišovej smrti sa dá predpokladať už z jednoduchého faktu, že na kríži zomiera vo svojej ľudskej prirodzenosti Boží Syn. Ak „unus de Trinitate passus est“ (DS, 401), čiže „ak ten, ktorý trpel, je jednou osobou z Trojice,” tak v jeho utrpení je prítomná celá Trojica, teda i Otec a Duch Svätý.

Musíme sa však pýtať: aká bola vymedzená úloha Ducha v Ježišovej vrcholnej hodine? Na túto otázku možno odpovedať len vtedy, ak chápeme tajomstvo vykúpenia ako tajomstvo lásky.

Hriech, ktorý je vzburou stvorenia voči Stvoriteľovi, prerušil rozhovor lásky medzi Bohom a jeho deťmi.

Vtelením jednorodeného Syna Boh vyjavuje svoju vernú a vášnivú lásku k hriešnemu ľudstvu až do takej miery, že sa stáva zraniteľným v Ježišovi. Hriech ukazuje na Golgote vlastne svoju povahu „atentátu proti Bohu”, takže zakaždým, keď ľudia znova ťažko hrešia, ako hovorí List Hebrejom, „V sebe znova križujú Božieho Syna a vystavujú ho na posmech” (Hebr 6, 6).

Tým, že Boh vydal svojho Syna za naše hriechy, odhaľuje nám, že jeho zámer lásky predchádza akúkoľvek našu zásluhu a hojne prekonáva každú našu nevernosť. „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy”(l Jn 4, 10).

Ježišovo utrpenie a smrť je nevýslovným tajomstvom lásky, do ktorého sú zapojené tri božské osoby. Otec má absolútnu a nezištnú iniciatívu: on miluje ako prvý a tým, že dáva Syna do našich vražedných rúk, dáva napospas svoje najdrahšie dobro. On, ako hovorí Pavol, „vlastného Syna neušetril” (Rim 8, 32). Syn má plnú účasť na Otcovej láske a jeho pláne spásy. „Seba samého vydal za naše hriechy… podľa vôle Boha a nášho Otca” (Gal 1, 4).

A Duch Svätý? Tak ako vo vnútornom živote Trojice, aj v tomto kolobehu lásky, ktorý on uskutočňuje medzi Otcom a Synom v tajomstve Golgoty, je Duch Svätý Osobou – Láskou, v ktorej sa zbieha láska Otca a Syna.

List Hebrejom rozvíja obraz obety a spresňuje, že sa Ježiš obetoval „skrze večného Ducha” (Hebr 9, 14). V encyklike Dominum et vivificantem som poukázal na to, že v tomto úryvku „večný Duch“ označuje práve Ducha Svätého: ako oheň stravoval obetné dary pri starodávnych obradných obetách, tak „Duch Svätý pôsobil osobitným spôsobom v tomto absolútnom sebadarovaní Syna človeka, aby premenil utrpenie na vykúpenú lásku” (č. 40). „Duch Svätý ako láska a dar v istom zmysle zostupuje do samého srdca obety, ktorá sa prináša na kríži. Nadväzujúc na biblickú tradíciu, môžeme povedať, že on spaľuje túto obetu ohňom lásky, ktorá zjednocuje Syna s Otcom v trojičnom spoločenstve. A keďže obeta kríža je Kristovým vlastným činom, on aj v nej ,dostáva Ducha Svätého“ (Dominum et vivificantem, 41).

Právom sa v rímskej liturgii kňaz pred prijímaním modlí týmito významnými výrazmi: „Pane, Ježišu Kriste, Syn Boha živého, ty si z vôle Otca a za spoluúčinkovania Ducha Svätého svojou smrťou oživil svet…”

Ježišov život sa nekončí smrťou, ale sa otvára pre oslávený život Veľkej noci. „Vzkriesením z mŕtvych Ježiš Kristus, náš Pán” je „ustanovený v moci ako Boží Syn podľa Ducha Svätosti” (porov. Rim l, 4).

Zmŕtvychvstanie je naplnením Vtelenia a uskutočňuje sa rovnako ako zrodenie Syna vo svete „pôsobením Ducha Svätého“. „My vám zvestujeme” – hovorí apoštol Pavol v pizídskej Antiochii – „že prisľúbenie, ktoré dostali naši otcovia, Boh splnil ich deťom, keď nám vzkriesil Ježiša, ako je aj v druhom žalme napísané: Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil” (Sk 13, 32-33).

Dar Ducha, ktorý Syn prijíma v plnosti vo veľkonočné ráno, sa od neho prehojne vylieva na Cirkev. Ježiš hovorí svojim učeníkom zhromaždeným vo Večeradle: „Prijmite Ducha Svätého” (Jn 20, 22) a dáva ho „akoby cez rany svojho ukrižovania: ukázal im ruky a bok”‘ (Dominum et vivificantem, 24). Ježišovo spasiteľné poslanie sa zhrňuje a završuje v odovzdávaní Ducha Svätého ľuďom, aby ich priviedol k Otcovi.

Ak je „majstrovským dielom” Ducha Svätého Veľká noc Pána Ježiša, tajomstvo utrpenia a slávy, potom skrze dar Ducha je umožnené aj Kristovým učeníkom trpieť s láskou a urobiť z kríža cestu k svetlu: „per crucem ad lucem.“ Duch Syna nám dáva milosť, aby sme mali tie isté city ako sám Kristus a milovali tak, ako on miloval, až k obeti života za bratov: „On položil za nás svoj život. Aj my sme povinní dávať život za bratov” (l Jn 3, 16).

Kristus tým, že nám dáva svojho Ducha, vstupuje do nášho života, aby každý z nás mohol povedať ako Pavol: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus” (Gal 2, 20). Tak sa celý život stáva jedinou stále trvajúcou Veľkou nocou, neustálym, prechodom zo smrti do života až k poslednej Veľkej noci, keď aj my prejdeme s Ježišom a ako Ježiš „z tohoto sveta k Otcovi” (Jn 13, l). Veď tí – hovorí svätý Irenej z Lyonu – „čo prijali a nosia Božieho Ducha, sú vedení k Slovu, čiže k Synovi a Syn ich prijme a predstaví Otcovi a Otec im dá nesmrteľnosť” (Demonstrationes. Ap., 7).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník VIII. č. 3/1998