1. „Pane, nauč nás modliť sa!” (Lk 11, 1). Keď sa učeníci na svahoch Olivovej hory obrátili na Ježiša týmito slovami, nepoložili mu hocijakú otázku, ale so spontánnou dôverou vyjadrili jednu z najhlbších potrieb ľudského srdca.

V skutočnosti na takúto potrebu nemá súčasný svet veľký priestor. Už samotné šialené tempo každodenného zhonu spolu s hlučným a často ľahkomyseľným zavádzaním masovokomunikačných prostriedkov určite nevytvára priaznivý prvok pre vnútorné uzobranie sa, ktoré si vyžaduje modlitba. Existujú aj hlbšie ťažkosti: u moderného človeka sa stále viac zoslabuje náboženské videnie sveta a života. Zdá sa, že proces sekularizácie ho presvedčil, že priebeh udalostí má svoje dostatočné vysvetlenie v hre imanentných síl na tomto svete, nezávisle od vyšších zásahov. Okrem toho výdobytky vedy a techniky v ňom živia stále viac presvedčenia, že už dnes – a ešte viac zajtra – môže v značnej miere ovládať situáciu a usmerňovať ju podľa svojich túžob.

V samom kresťanskom prostredí sa ďalej neustále rozširuje „funkčná“ vízia modlitby, ktorá vystavuje riziku jej transcendentný charakter. Pravé stretnutie s Bohom, tvrdia niektorí, sa uskutočňuje v otvorení sa voči blížnemu. Preto by modlitba nemala byť odťahovaním sa od márnivosti sveta, aby sa človek uzobral v rozhovore s Bohom; vyjadrovala by sa skôr v nepodmienečnej úlohe lásky voči druhým. Autentickou modlitbou by boli preto iba skutky lásky.

2. V skutočnosti ľudské bytie je, pokiaľ ide o stvorenie, v sebe samom neúplné a núdzne, a spontánne sa obracia k Tomu, ktorý je prameňom každého daru, aby Ho chválilo, prosilo a v Ňom hľadalo uspokojenie zarmucujúcej nostalgie, ktorá horí v jeho srdci. Dobre to pochopil svätý Augustín, keď poznamenal: „Pre seba si nás stvoril. Pane, a naše srdce je nespokojné, kým nespočinie v tebe” (Vyznania 1,1).

Práve preto sú skúsenosti s modlitbou, ako základným úkonom veriaceho, spoločné pre všetky náboženstvá, aj pre tie, v ktorých viera v osobného Boha je skôr neurčitá, alebo zatemňovaná nesprávnymi predstavami.

Osobitne je modlitba charakteristická pre kresťanské náboženstvo, v ktorom zaujíma centrálne miesto. Ježiš nás nabáda „modliť sa stále a neochabovať” (Lk 18,1). Kresťan vie, že modlitba je pre neho potrebná ako dýchanie a keď už raz okúsil sladkosť dôverného rozhovoru s Bohom, neváha pohrúžiť sa doň s dôvernou odovzdanosťou.

Ešte sa k tejto téme vrátime, lebo je veľmi dôležitá tak pre život jednotlivca, ako aj pre celé kresťanské spoločenstvo.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník III, č. 1/1993