„Ak je Kristus hlavou Cirkvi, Duch Svätý je jej dušou.” Toto tvrdil môj ctihodný predchodca Lev XIII. v encyklike Divinum illud munus (1887: DS 3328). A po ňom Pius XII. vysvetľoval: Duch Svätý je v mystickom Kristovom tele ,princípom každej činnosti, životodarnej a naozaj spásnej pre každý z rozličných údov tela” (Enc. Mystici Corporis, 1943: DS 3808).

Chceme sa dnes zamyslieť nad tajomstvom Kristovho tela, ktorým je Cirkev, nakoľko je oživovaná a oduševnená Duchom Svätým.

Po udalosti Turíc sa skupina, ktorou sa začína Cirkev, hlboko zmenila: išlo najprv o uzavretú a statickú skupinu „asi stodvadsiatich ľudí” (Sk 1, 15); potom sa z nej stáva otvorená a dynamická skupina, ku ktorej sa po Petrovom kázaní pridalo asi tritisíc duší” (Sk 2, 41). Túto pravú novosť neurobil len onen mimoriadny početný nárast, ale prítomnosť Ducha Svätého. K tomu totiž, aby vzniklo kresťanské spoločenstvo nestačí len skupina osôb. Cirkev sa rodí z Pánovho Ducha. Ona sa predstavuje – aby sme použili šťastný výraz zosnulého kardinála Congara – ako „celá zavesená na nebi” (La Pentecoste, trad. it., Brescja 1986, . 60) .

Toto zrodenie v Duchu, ku ktorému došlo v celej Cirkvi na Turíce, sa v každom veriacom obnovuje v krste, keď sme boli ponorení „v jednom Duchu”, by sme boli včlenení „v jedno telo” (1 Kor 12, 13). U svätého Ireneja čítame: Ako zo suchej múky nemôže bez vody vzniknúť ani jedno cesto, ani jeden chlieb, tak sme sa ani my mnohí nemohli stať jedno v Kristovi bez vody z neba” (Adv. Haer. 3, 17, l). Voda, ktorá prichádza z neba a pretvára krstnú vodu, je Duch Svätý.

Sv. Augustín tvrdí: „Čím je náš duch alebo naša duša pre naše údy, tým je Duch Svätý pre Kristove údy, pre Kristovo telo, ktorým je Cirkev” (Serm. 67, 4).

Druhý vatikánsky ekumenický koncil v dogmatickej konštitúcii sa vracia tomuto obrazu, rozvíja ho a spresňuje: Kristus „dal nám zo svojho Ducha, ktorý je ten istý v Hlave i v údoch, a celé telo tak oživuje, zjednocuje a dáva do pohybu, že svätí Otcovia jeho účinkovanie mohli porovnať s úlohou, ktorú má životný princíp, čiže duša v ľudskom tele“ (LG, 7).

Tento vzťah medzi Duchom a Cirkvou nám dáva orientáciu, aby sme ho pochopili bez toho, že by sme upadli do dvoch protikladných omylov, o ktorých hovorí už encyklika Mystici Corporis: do ekleziologického naturalizmu, ktorý zdôrazňuje jednostranný viditeľný aspekt, a to až tak, že pokladá Cirkev za obyčajnú ľudskú ustanovizeň, alebo naopak, do ekleziologického mysticizmu, ktorý zdôrazňuje jednotu Cirkvi s Kristom až tak, že chápe Krista a Cirkev ako jeden druh fyzickej osoby. Sú to dva omyly, ktoré majú – ako to zdôraznil už Lev XIII. v encyklike Satis cognitum – analógiu v dvoch kristologických herézach: v nestorianizme, ktorý oddeľuje dve prirodzenosti v Kristovi, a v monofyzitizme, ktorý ich zmiešal. Druhý vatikánsky koncil nám ponúka syntézu, ktorá nám pomáha prijať pravý zmysel mystickej jednoty Cirkvi, keď nám ju predstavuje „ako jedinú zloženú skutočnosť, ktorá pozostáva z ľudského a božského prvku”

Prítomnosť Ducha Svätého v Cirkvi pôsobí, že hoci je Cirkev poznačená hriechom svojich členov, je uchránená od nesprávnej cesty. Svätosť totiž nielenže nahrádza hriech, ale ho premáha. Aj v tomto zmysle možno povedať so svätým Pavlom, že kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť (porov. Rim 5, 20).

Duch Svätý, ktorý prebýva v Cirkvi, býva aj v srdci každého veriaceho: je „dulcis hospes animae”. Ísť po ceste osobného obrátenia a posvätenia znamená dať sa „viesť” Duchom (porov. Rim 8,14), nechať ho pôsobiť, prosiť, milovať v nás. Stať sa svätým je možné vtedy, ak sa necháme posväcovať tým, ktorý je Svätý, a učenlivo spolupracujeme s jeho pretvárajúcou činnosťou. Pre toto je prvoradým predmetom Jubilea znovuoživenie viery a svedectva kresťanov: „Je potrebné prebudiť v každom veriacom úprimnú túžbu po svätosti, opravdivé úsilie o obrátenie a osobnú obnovu v duchu stále intenzívnejšej modlitby a solidárneho prijatia blížneho, najmä najnúdznejšieho” (Tertio Millennio Adveniente, 42).

Duch Svätý neprebýva v Cirkvi ako hosť, ktorý je pre ňu akoby cudzí, ale ako duša, ktorá pretvára spoločenstvo na „svätý Boží chrám“ (l Kor 3,17; porov. 6, 9; Ef,2,21) a pripodobňuje ho ustavične k sebe prostredníctvom osobitného daru, ktorým je láska (porov. Rim 5,5; Gal 5, 22). Láska – ako učí Druhý vatikánsky koncil v dogmatickej konštitúcii o Cirkvi – „usmerňuje všetky prostriedky posväcovania, stvárňuje ich a privádza k cieľu” (LG, 42). Láska je „srdcom” tajomného Kristovho tela, ako čítame na stránkach krásnej autobiografie svätej Terézie od malého Ježiša: „Pochopila som, že Cirkev má telo zložené z rozličných údov, ale aj to, že v tomto tele nechýba nevyhnutne potrebný a veľmi vznešený úd. Pochopila som, že Cirkev má srdce a že toto srdce horí láskou. Pochopila som, že iba láska núti údy Cirkvi do činnosti a že keby táto láska vyhasla, apoštoli by už viac nezvestovali evanjelium a mučeníci by neprelievali krv… Spoznala som, že Láska v sebe zahrňuje všetky povolania, že Láska je všetko, že ona obsahuje všetky časy a miesta… jedným slovom, že Láska je večná” (Manoscr. Autobiogr. B 3v).

Môžeme si držať v pamäti, že Duch Svätý je ako duša našej duše a teda že je tajomstvom nášho posvätenia. Dovoľme mu, aby v nás prebýval svojou mocnou, diskrétnou, dôvernou a pretvárajúcou prítomnosťou.

Svätý Pavol nás učí, že prebývanie Ducha Svätého v nás, ktoré úzko súvisí s Ježišovým zmŕtvychvstaním, je aj základom nášho konečného zmŕtvychvstania: „Keď vo vás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, potom ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás” (Rim 8, II).

Vo večnej blaženosti budeme žiť v radostnom spolunažívaní, ktoré sa teraz predobrazuje a anticipuje v Eucharistii. Vtedy Duch privedie k plnej zrelosti všetky zárodky spoločenstva, lásky a bratstva, ktoré rozkvitajú počas nášho pozemského putovania. Ako potvrdzuje svätý Gregor Nyssenský, „jednotou Svätého Ducha spojení vo zväzku pokoja stanú sa všetci jedným telom a jedným duchom” (Hom. 15 in Cant.).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník VIII. č. 3/1998