EUCHARISTIA OTVÁRA BOŽIU BUDÚCNOSŤ Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 25. októbra 2000 „Účasťou na pozemskej liturgii ochutnávame už tú nebeskú” (SC 8; porov. GS 38). Tieto také jasné a podstatné slová Druhého vatikánskeho koncilu nám predstavujú základnú dimenziu Eucharistie: jej jestvovanie ako „futurae gloriae pignus“, závdavok budúcej slávy podľa krásneho výrazu kresťanskej tradície (porov. SC47). „Táto sviatosť – poznamenáva svätý Tomáš Akvinský – nás neuvádza ihneď do slávy, ale dáva nám silu, aby sme slávu dosiahli a preto sa nazýva , viaticum‘ ” (Summa Th. III, 79, 2, ad 1). Spoločenstvo s Kristom, ktoré teraz prežívame, kým sme pútnici a pocestní na cestách dejín, predchádza najvyššie stretnutie v deň, v ktorom „mu budeme podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je” (1Jn 3,2). Eliáš, ktorý na ceste púšťou vyčerpaný klesol pod borievkou a znova ožíva tajomným chlebom, kým nepríde na vrchol k stretnutiu s Bohom (porov. 1Kr 19,1-8), je tradičným symbolom púte veriacich, ktorí v eucharistickom pokrme nachádzajú silu kráčať k žiariacemu cieľu svätého mesta.

Toto je aj hlboký zmysel manny, ktorú Boh pripravil na sinajskej púšti, „anjelský chlieb”, schopný poskytnúť každú slasť a uspokojiť každú chuť, prejav (Božej) sladkosti voči svojim synom (porov. Múd 16,20-21). Bude to sám Kristus, u ktorého prebleskne tento duchovný význam udalosti z Exodu. Je to On, ktorý nám dáva v Eucharistii ochutnať dve vône pokrmu pútnika a pokrmu mesiášskej plnosti vo večnosti (porov. Iz 25,6). Aby sme si požičali výraz zasvätený sobotnej hebrejskej liturgii, Eucharistia je „ochutnanie večnosti v čase” (A. J. Heschel). Ako Kristus žil v tele a pritom zostal v sláve Božieho Syna, tak Eucharistia je božská a transcendentná prítomnosť, spoločenstvo s večnosťou, znamenie „prelínania sa pozemskej obce s nebeskou” (GS40). Eucharistia, pamiatka Kristovej Paschy, je svojou povahou nositeľkou večného a nekonečného v ľudských dejinách.

Tento aspekt, že Eucharistia otvára Božiu budúcnosť, aj keď ju necháva zakotvenú v prítomnej skutočnosti, osvetľujú Kristove slová, ktoré vyslovuje nad kalichom vína pri Poslednej večeri (porov. Lk 22,20; 1Kor 11,25). Marek a Matúš pripomínajú tými istými slovami zmluvu krvi v sinajských obetiach (porov. Mk 14,24; Mt 26,28; porov. Ex 24,8). Lukáš a Pavol naopak, odhaľujú splnenie „novej zmluvy“ predpovedanej prorokom Jeremiášom: „Hľa, prichádzajú dni, hovorí Pán, keď uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu; nie takú zmluvu, akú som uzavrel s ich otcami” (31,31-32). Ježiš totiž vyhlasuje: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi.” „Nový” v biblickej reči spravidla označuje pokrok, definitívnu dokonalosť.

Lukáš a Pavol ďalej zdôrazňujú, že Eucharistia je anticipáciou horizontu slávneho svetla, ktoré je vlastné Božiemu kráľovstvu. Pred Poslednou večerou Ježiš vyhlasuje: „Veľmi som túžil jesť s vami tohoto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť. Lebo hovorím vám: Už ho nebudem jesť, kým sa nenaplní v Božom kráľovstve.” Vzal kalich, vzdával vďaky a povedal: „Vezmite ho a rozdeľte si ho medzi sebou. Lebo hovorím vám: Odteraz už nebudem piť z plodu viniča, kým nepríde Božie kráľovstvo” (Lk 22,15-18). Aj Pavol výslovne pripomína, že eucharistická večera sa rozprestiera k poslednému príchodu Pána: „Vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde“ ( 1Kor 11,26).

Štvrtý evanjelista Ján vyzdvihuje toto smerovanie Eucharistie k plnosti Božieho kráľovstva v slávnej reči o „chlebe života”, ktorú má Ježiš v kafarnaumskej synagóge. Symbol, ktorý berie ako vzťažný biblický bod, je, ako sa už naznačilo, tá manna, ktorú Boh ponúkol Izraelu putujúcemu na púšti. Pokiaľ ide o Eucharistiu, Ježiš slávnostne tvrdí: „Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky… Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň… Toto je ten chlieb, ktorý zostúpil z neba, a nie aký jedli otcovia a pomreli. Kto je tento chlieb, bude žiť naveky” (Jn 6,51.54.58). „Večný život” v reči štvrtého evanjelia je ten istý božský život, ktorý prekračuje hranice času. Eucharistia tým, že je spojením s Kristom, je teda účasťou na Božom živote, ktorý je večný a víťazí nad smrťou. Preto Ježiš vyhlasuje: „Vôľa toho, ktorý ma poslal, je, aby som nestratil nič z toho, čo mi dal, ale aby som všetko vzkriesil v posledný deň. Lebo vôľa môjho Otca je, aby každý, kto vidí Syna a verí v neho, mal večný život; a ja ho vzkriesim v posledný deň” (Jn 6,39-40).

V tomto svetle, ako sugestívne hovoril ruský teológ Sergej Bulgakov, „liturgia je nebo na zemi.” Preto som v apoštolskom liste Dies Domini zopakoval slová Pavla VI. a vyzval som kresťanov, aby nezanedbávali „toto stretnutie, túto hostinu, ktorú nám Kristus pripravuje vo svojej láske. Nech je účasť na nej čo najväčšia a najradostnejšia! To Ježiš Kristus, ukrižovaný i oslávený, kráča uprostred svojich učeníkov, aby ich spolu pritiahol k obnove svojho vzkriesenia. Je to tu na svete vrchol zmluvy lásky medzi Bohom a jeho ľudom: znak a prameň kresťanskej radosti, príprava na večný sviatok” (bod 58; porov. Gaudete in Domino, záver).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník X. č. 4/2000