Prorocké gestá rodinnej lásky Mk 9, 38-43. 45. 47-48 Evanjeliový úryvok nedele prináša Ježišove vážne slová a tvrdé príklady, ktorými varuje pred pohoršením druhého človeka a nebezpečenstvom vlastného zatratenia.

Ján povedal Ježišovi: „Učiteľ, videli sme kohosi, ako v tvojom mene vyháňa zlých duchov. Bránili sme mu to, veď nechodí s nami.“

Ježiš vravel: „Nebráňte mu! Lebo nik, kto robí divy v mojom mene, nemôže tak ľahko zle hovoriť o mne. Veď kto nie je proti nám, je za nás.

A kto by vám dal piť čo len za pohár vody preto, že ste Kristovi, veru, hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu.

Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora.

Ak by ťa zvádzala na hriech tvoja ruka, odtni ju: je pre teba lepšie, keď vojdeš do života zmrzačený, ako keby si mal ísť s obidvoma rukami do pekla, do neuhasiteľného ohňa.

Ak ťa zvádza na hriech tvoja noha, odtni ju: je pre teba lepšie, keď vojdeš do života krivý, ako keby ťa mali s obidvoma nohami hodiť do pekla.

A ak ťa zvádza na hriech tvoje oko, vylúp ho: je pre teba lepšie, keď vojdeš do Božieho kráľovstva s jedným okom, ako keby ťa mali s obidvoma očami vrhnúť do pekla, kde ich červ neumiera a oheň nezhasína.“

Dnes nás Božie slovo prekvapuje silným alegorickým jazykom, ktorý nás núti premýšľať. Je to alegorický jazyk, ktorý nám kladie otázky, ale zároveň vyvoláva naše nadšenie.

V knihe Genezis Jozue hovorí Mojžišovi, že dvaja členovia ľudu prorokujú a ohlasujú Božie slovo bez nejakého poverenia. V evanjeliu Ján hovorí Ježišovi, že apoštoli zabránili jednému človeku, aby vyhnal zlých duchov v jeho mene. A tu prichádza prekvapenie: Mojžiš a Ježiš vyčítajú svojim spolupracovníkom, že majú také zúžené myslenie. Kiežby všetci boli prorokmi Božieho slova! Kiežby bol každý schopný konať zázraky v Pánovom mene!

Ježiš sa naopak stretáva s nevraživosťou u ľudí, ktorí neprijímajú to, čo povedal a vykonal. Ježišovo otvorenie sa úprimnej a čestnej viere mnohých, ktorí neboli členmi Bohom vyvoleného národa, sa im javilo ako netolerovateľné. Apoštoli zo svojej strany konali v dobrej viere, ale pokušenie pohoršovať sa nad Božou slobodou, ktorý necháva padať dážď na spravodlivých i nespravodlivých (por. Mt 5,45) a tak obíde byrokraciu, oficiálnosť a úzky kruh ľudí, ohrozuje autentickosť viery a preto musí byť s rozhodnosťou odmietnuté.

Keď si toto uvedomíme, môžeme pochopiť, prečo sú Ježišove slová o pohoršení tak tvrdé. Pre Ježiša netolerovateľné pohoršenie spočíva vo všetkom tom, čo ničí a rozkladá našu dôveru v spôsob, akým koná Duch Svätý.

Náš Otec sa nenechá poraziť v štedrosti a seje. Zasieva svoju prítomnosť v našom svete, pretože «Láska je v tom, že nie my sme ako prví milovali Boha, ale že on miloval nás» ako prvý (1 Jn 4,10). Táto láska nám dáva hlbokú istotu: On nás hľadá, On nás očakáva. A práve táto dôvera vedie učeníka k tomu, že povzbudzuje, sprevádza a pomáha rásť všetkým dobrým iniciatívam, ktoré sú okolo neho. Boh chce, aby sa všetky jeho deti zúčastnili na sviatku evanjelia. Neklaďte prekážky tomu, čo je dobré – hovorí Ježiš – naopak, pomáhajte mu rásť. Spochybňovať dielo Ducha Svätého, vytvárať dojem, že ono nemá nič spoločné s tými, ktorí nepatria do „našej skupiny“, ktorí „nie sú ako my“, je nebezpečným pokušením. Toto nielenže bráni obráteniu k viere, ale predstavuje prekrútenie viery.

Viera otvára „okno“ konajúcej prítomnosti Ducha a ukazuje nám, že tak ako šťastie, aj svätosť je vždy spojená s malými gestami. «A kto by vám dal piť čo len za pohár vody v mojom mene» – hovorí Ježiš, malé gesto – «nepríde o svoju odmenu». Sú to maličké gestá, ktorým sa učíme v rodine; rodinné gestá, ktoré sa strácajú v každodennej anonymnosti, ale ktoré robia každý deň iným. Sú to skutky matky, starej mamy, otca, starého otca, dieťaťa, bratov. Sú to gestá nežnosti, lásky a spolucítenia. Gestá ako teplé jedlo od toho, kto čaká s večerou, či skoré raňajky od toho, kto vie sprevádzať už od rána. Sú to rodinné skutky. Je to požehnanie pred spánkom a objatie po príchode domov po plnom pracovnom dni. Láska sa prejavuje v malých veciach, v pozornosti na každodenné detaily, ktorých výsledkom je to, že život má vždy chuť domova. Viera rastie, keď je žitá a formovaná láskou. Preto naše rodiny, naše domovy sú autentickými domácimi cirkvami. Sú vhodným miestom, kde sa viera stáva životom a život rastie vo viere.

Ježiš nás pozýva, aby sme nebránili týmto malým zázračným gestám, skôr naopak, chce, aby sme ich vyvolávali, aby sme ich nechali rásť, aby sme sprevádzali život taký, aký je a pomáhali vzbudzovať všetky tieto malé gestá lásky, znamenia jeho živej a pôsobiacej prítomnosti v našom svete.

Nech nám Boh všetkým dá, aby sme boli prorokmi radosti evanjelia, evanjelia rodiny, rodinnej lásky, aby sme boli prorokmi ako Pánovi učeníci, a nech nám udelí milosť byť hodnými tejto čistoty srdca, ktoré sa nepohoršuje nad evanjeliom.

Aký je môj vzťah k osobám, ktoré „nechodia so mnou“ za Ježišom. Dokážem v nich objaviť dobro? Nepočítam ich do kategórie „horších“ alebo „náboženských protivníkov“? Aké sú moje denné kontakty s nimi?

Ježiš je štedrý voči všetkým, ktorí preukazujú aj tie najjednoduchšie dobré skutky. Nezabúda ani na najmenší prejav lásky. Ako sa ja zvyčajne správam tam, kde žijem a pracujem? Robím jednoduché dobré skutky? Viem doceniť dobro druhých?

Pomodlím sa za ľudí, na ktorých som mal zlý vplyv. Zverím ich Ježišovi, aby v nich upevnil dobro, ktoré som svojím pohoršením mohol v nich oslabiť. Nie som aj teraz pre niekoho pohoršením?